streda, 9. augusta 2017

REPORTÁŽ #1

Svetlana Alexijevič - Vojna nemá ženskú tvár
Absynt 2015

Svetlana Alexijevič vo svojej knihe rozobrala už známu tému vojny, no zamerala sa na niečo úplne iné. Sú to pohľady žien, ktoré ju zažili na vlastnej koži, či už ako sestričky alebo mnoho iných funkcií, ktoré zastávali. Sú to vlastne spomienky týchto žien, ktoré to nevzdali a bojovali za svoju vlasť a presvedčenie. Autorka spracovala reálne pocity týchto žien, donútila ich spomínať na obdobie kedy nevedeli, či sa ráno zobudia. Celá kniha je vystavaná na naozaj ťažkých spomienkach a útočí na čitateľove city. Nie je to však nič povrchné, vymyslené alebo hlúpe, ale úplne reálne. Táto kniha prvý raz vyšla v 1985, po slovensky päť rokov na to. Absynt vydal kompletnú knihu a keď som ju začala čítať vo vlaku, tie príbehy a zážitky ma pohltili. Určite sa k nej vrátim ešte veľakrát, no už na prvý raz som zostala v nemom úžase, pretože táto kniha otvára oči. Zobrazuje vojnu tak reálnu, že človek naozaj pochopí, že niečomu takému sa musíme vyhýbať.

Ryszard Kapuściński - Eben
Absynt 2016

Za zakladateľa poľskej reportážnej školy je považovaný Ryszard Kapuściński, ktorý je svojimi prácami známy po celom svete. O čom som netušila, ale jeho knihy vyšli v slovenskom preklade už dávnejšie. Ešte pred vydaním v Absynte, Eben vyšiel v 2003 v Kalligrame. Ja som sa k tejto knihe dostala na Univerzitnej noci literatúry, kde z nej čítali úryvok. Ten úryvok sa mi tak vryl pod kožu, že mi stáli všetky chlpy, ešte aj tie oholené. Príhoda s kobrou, ktorá bola čítaná ma donútila kúpiť túto úžasnú knihu. Táto reportáž predstavuje v porovnaní s Alexijevičovou úplne iný svet - Afriku. Pre mňa je to niečo úplne neznáme, poznám čo-to zo školy, no Kapuściński zobrazuje reálne 20. storočie, politické zmeny, ako sa menili hranice a mnoho iného. Vďaka tejto knihe som sa veľa dozvedala, no zároveň som zostala uchvátená ako autor výborne spracoval svoje zážitky a preniesol ich do knihy. Rozumiem prečo je považovaný za kráľa reportáží, keďže tie jeho sú jednoducho geniálne.


Jacek Hugo-Bader - Kolymské denníky
Absynt 2017

Rusko je obrovský štát s ešte väčším vplyvom. Jednou jeho časťou je práve Kolyma, ktorá sa nachádza v severnej časti Sibíri. Jacek Hugo-Bader sa vybral práve tam, putoval po kolymskej ceste a spoznával túto zabudnutú časť sveta. Tento autor je trochu iný ako dvaja predchádzajúci. Nedáva si servítku pred ústa, ale čitateľom predstavuje všetko čo zažil. A zároveň predstavuje ľudí, ktorí sem boli násilne privlečení a nútení pracovať v lágroch, no a nakoniec tu zostali. Často to boli ľudia, ktorí boli nevinní, no nepozdávali sa režimu. Táto kniha ma nútila sa pýtať na gulagy a lágre ľudí z Ruska, no tí o tom takmer nič nevedeli. Vedia, že gulagy boli, no nič viac. Bader nás núti zamýšľať sa, no prezentuje to veľmi dobrým štýlom, ktorého sa neviem nabažiť a chcem viac. Potrebujem vedieť viac o gulagoch, Sibíri aj Kolyme. Preto som neodolala a siahla po Solženicynovi, ktorý je po Baderovi akýmsi povinným čítaním o tejto téme. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára